Spolupráca Správy TANAP-u a Slovenských elektrární, a.s. člen skupiny Enel začala v roku 2007, kedy pracovníci Správy TANAP-u s finančnou podporou Slovenských elektrární realizovali projekt zameraný na monitoring a záchranu dvoch najvzácnejších druhov žijúcich v národnom parku – kamzíka vrchovského tatranského a svišťa vrchovského tatranského. Spolupráca pokračovala aj v ďalších rokoch pri projekte ochrany dravých vtákov - sokol sťahovavý, orol skalný a orol krikľavý.

FLÓRA TATRANSKÉHO NÁRODNÉHO PARKU

 

Tatranský národný park (TANAP)

 

Územie Tatranského národného parku zahŕňa najvyššie pohorie Karpatského oblúka – Tatry. Ochrana tohto jedinečného územia bola aj dôvodom na jeho vyhlásenie. Na relatívne malej ploche je sústredené nevšedné bohatstvo prírodných fenoménov, medzi ktorými vyniká rastlinstvo. O bohatstve flóry v TANAP-e svedčí, okrem iného, počet zistených druhov cievnatých rastlín, ktorých je takmer 1 400. Tým sa toto územie radí medzi najbohatšie územia Slovenska. Je tu sústredené množstvo chránených, vzácnych a ohrozených rastlinných druhov, väčšia časť západokarpatských endemitov. Viacero rastlín má na tomto území jediné miesto výskytu na Slovensku, prípadne aj v celých Západných Karpatoch. Zachovalo sa tu množstvo glaciálnych reliktov, pričom niektoré z nich sú na súčasnej južnej hranici svojho areálu.

 

Lišajníky

 

Tieto jedinečné organizmy z húb a rias úspešne zaujímajú stanovištia, na ktorých vládnu príliš nepriaznivé klimatické a edafické podmienky pre vyššie rastliny. V skalnatých a klimaticky drsných oblastiach môžu lišajníky vystupovať aj ako dominujúce rastlinné spoločenstvá a určovať ráz vegetácie.

V prevažne smrekových tatranských lesoch rastú lišajníky predovšetkým ako epifyty na kmeňoch a konároch smrekov, prípadne jedlí, smrekovcov aj limby.

Fyziognomicky najnápadnejšie sú druhy rodov alektória (Alectoria), fúzatec (Bryoria), bradatec (Usnea) a konárik (Evernia). Ich bohato kríčkovito rozkonárené stielky visia na tenkých konárikoch a kmeňoch stromov, najmä v blízkosti hornej hranice lesa alebo v horských dolinách s častými hmlami, podmieňujúcimi ich optimálny rozvoj. Tieto druhy však patria k najväčším ohrozeným, prípadne vymierajúcim taxónom.

Na kmeňoch stromov je najhojnejšia diskovka bublinatá (Hypogymnia physodes) charakteristická bublinovito zvrásnenou sivou stielkou, na okraji laločnatou a zdobenou práškovitými bielymi sorálmi.

Vlhkejšie bázy kmeňov najčastejšie obsadzuje dutohlávka prstnatá (Cladonia digitata) so sivo až olivovozelenými stielkovými šupinami. Medzi nimi vyrastajú pohárikovité útvary – podéciá, ktoré sa na okraji prstovito delia a na ich konci sa tvoria červené plodničky.

Prežíva tu ešte aj náš najväčší lišajník jamkatec pľúcny (Lobaria pulmonaria) s olivovozelenou jamkovito poprehýbanou stielkou. Patrí medzi kriticky ohrozené druhy, ktoré veľmi citlivo reagujú na znečistené ovzdušie.

Na zvislých neprístupných stenách patria v Tatrách k charakteristickým javom žiarivožlé plochy mnohospórovky (Acarospora oxytona). Typické žltozelené sfarbenie žulových skál spôsobujú stielky druhov rodu zemepisník (Rhizocarpon)

Bohatá je aj lišajníková vegetácia na periodicky zaplavovaných skalách a balvanoch v horských potokoch a plesách. Dominuje tu lupeňovitá kožnatka (Dermatocarpon luridum).

Ekologicky sa od týchto lišajníkov líšia nitrátofilné druhy viazané na miesta bohaté na nitráty. V tatranskej oblasti boli veľmi časté a vytvárali fyziognomicky nápadné spoločenstvá na kmeňoch stromov popri cestách, na drevených stavbách a plotoch. Ráz týchto spoločenstiev udávajú oranžové a žlté stielky diskovníka múrového (Xanthoria parietina).

 

Machorasty

 

            Pozoruhodnou stránkou machorastov je ich život na určitom stanovišti, ktorý je ovplyvňovaný celým radom vonkajších faktory, ktoré vyvolávajú rôzne ekomorfózy, t. j. osobitné rastové formy a pozoruhodné tvarové odchýlky.

Z klimatických faktorov má značný morfogénny vplyv napr. teplo. Vplyvom nízkych teplôt vo vysokých horských polohách vznikajú zakrpatené husté bochníkovité machy čiernej, červenej až fialovej farby.

Aj svetlo vyvoláva u machov rôzne fotoadaptívne prispôsobenia. Napr. jeho nedostatok má za následok vznik jaskynných foriem (kryptomorfóz), ktoré sú typické svojimi slabými nezelenými, silne vytiahnutými výhonkami bez mechanických pletív.

V súvislosti s vodou ako faktorom prostredia treba spomenúť zaujímavý úkaz anabiózy machov, t. j. akési znovuoživenie po stave zdanlivého vyhynutia vysušením. Tak napr. druh Anoectangium compactum navlhčený vodou mohol pokračovať v živote aj po 19 rokoch uskladnenia.

Význam machorastov je pre prírodu a nepriamo i človeka väčší než sa nám na prvý pohľad zdá. Mnohé druhy osídľujú skaly alebo plochy rozrušené eróziou a zabraňujú tak nežiadúcim zosuvom pôdy. A pretože často rastú vo veľkých masách, viažu v sebe ako špongia veľké množstvo vody a výparom sčasti regulujú klímu územia. Týka sa to predovšetkým rašelinníkov (Sphagnales).

Pre Tatry je charakteristická predovšetkým skupina arkticko-alpínskych druhov, napríklad z pečeňoviek Anthelia juratzkana, Lophozia opacifolia, Scapania degenii a z machov Brachythecium glaciale, Conostomum tetragonum, Dicranum groenlandicum, Grimmia holleri, Hygrohypnum polare.

Cievnaté rastliny

 

Z hľadiska flóry a vegetácie Tatry so svojím ochranným pásmom predstavujú skutočný klenot nielen v Západných, ale vôbec v celých Karpatoch.

K najvýznamnejším a najvzácnejším zástupcom kveteny Tatier patria nesporne endemity a glaciálne relikty, ale aj druhy, ktoré sa nachádzajú len na jednom nálezisku a druhy, ktoré okrem Tatier nikde inde nerastú.

K najstarším západokarpatským endemitom na území TANAP-u patrí klinček lesklý (Dianthus nitidus), stračonôžka tatranská (Delphinium oxysepalum) a lomikameň trváci (Saxifraga wahlenbergii).

K najvzácnejším vysokohorským rastlinným druhom z glaciálnych reliktov v Tatrách patria: medvedík alpínsky (Arctous alpina), ostrica čiernohnedá (Carex atrofusca), sibaldka rozprestretá (Sibbaldia procumbens), iskerník trpasličí (Ranunculus pygmaeus).

 K ďalším veľmi vzácnym, resp. kriticky ohrozeným druhom TANAP-u patria poniklec jarný (Pulsatilla vernalis), fialka alpínska (Viola alpina), vičenec horský (Onobrychis montana), medvedica lekárska (Arctostaphylos uva-ursi).

Do skupiny najvzácnejších rastlín TANAP-u patria aj viaceré druhy, ktoré rastú na rašeliniskách a väčšina z nich patrí ku glaciálnym reliktom, pozostatkom z ľadových dôb. Je to napríklad andromédka sivolistá (Andromeda polifolia), rojovník močiarny (Ledum palustre), ostrica výbežkatá (Carex chordorrhiza), diablik močiarny (Calla palustris), ostrica barinná (Carex limosa), všivec žezlovitý (Pedicularis sceptrum-carolinum), blatnica močiarna (Scheuchzeria palustris), kosatec sibírsky (Iris sibirica).

Ďalšie vysokohorské druhy zo skupiny glaciálnych reliktov patriace k najvzácnejším zasa z celoslovenského hľadiska majú síce v Tatrách väčší počet lokalít, ale na území Slovenska nikde inde nerastú. K nim patrí napríklad iskerník ľadovcový (Ranunculus glacialis), lomikameň zohnutolistý (Saxifraga retusa) a iné.

Veľké rozdiely v nadmorskej výške, značná členitosť povrchu, pestré geologické podložie, ale aj odlišné vlhkostné a pôdne podmienky v Tatrách umožňujú život veľmi pestrej kvetene. S pribúdajúcou nadmorskou výškou postupne ubúda teplo, následkom čoho sa tu vytvorilo niekoľko výškových vegetačných stupňov postupne od podhoria až po vrcholy tatranských štítov. Každý z týchto stupňov predstavuje pre flóru aj ostatné živé organizmy viacero svojráznych odlišných biotopov.

Prvým výškovým vegetačným stupňom zastúpeným v TANAP-e je podhorský (submontánny), ktorý siaha približne do 700 m n. m. Je tvorený zväčša poľnohospodárskymi pozemkami (oráčiny, lúky, pasienky), sčasti močiarmi a zvyškami po niekdajších rozsiahlejších rašeliniskách, ktoré boli melioračnými zásahmi značne zdecimované. Pôvodnú flóru v tomto vegetačnom stupni nachádzame zväčša už len v lesných porastoch, ktoré v minulosti nepadli za obeť sekere čí píle a na zamokrených, dosiaľ neodvodnených plochách, ktoré zaberajú zväčša rašeliniská slatinného alebo prechodného charakteru.

Tieto poskytujú vhodný biotop pre také druhy, akými sú: ostrica Davallova (Carex davalliana), ostrica plstnatoplodá (Carex lasiocarpa), prvosienka pomúčená (Primula farinosa), žltohlav obyčajný (Trollius altissimus), všivec močiarny (Pedicularis palustris), vstavačovec májový (Dactylorhiza majalis), päťprstnica obyčajná (Gymnadenia conopsea), z iných tučnica obyčajná (Pinguicula vulgaris).

V tomto stupni sú samozrejme najväčšmi rozšírené synantropné druhy (druhy, ktoré sa sem dostali pričinením človeka) či už na smetiskách, poľných cestách, v okolí obydlí, na poliach a v záhradách. Z nich k najčastejším patria: iskerník plazivý (Ranunculus repens), kapsička pastierska (Capsella bursa-pastoris), pichliač roľný (Cirsium arvense), pýr plazivý (Elytrigia repens), trávy vysievané do kultúr a iné.

Druhým vegetačným stupňom v poradí je horský (montánny). Siaha približne od 700 m n. m. do 1200 (1250) m n. m. Tvoria ho rozsiahle lesné komplexy, v ktorých najčastejšie dominuje smrek obyčajný (Picea abies). V podraste lesov horského vegetačného stupňa sa vyskytujú niektoré druhy tráv, ako smlz chĺpkatý (Calamagrostis villosa), chlpaňa hájna (Luzula luzuloides), chlpaňa lesná (Luzula sylvatica), s rôznymi druhmi bylín, ako tôňovka dvojlistá (Majanthemum bifolium), kyslička obyčajná (Oxalis acetosella), starček hájny (Senecio nemorensis), na presvetlených miestach (rúbaniskách, lesných okrajoch) smlz trsťovitý (Calamagrostis arundinacea) spolu s kyprinou úzkolistou (Chamaerion angustifolium), na balvanitejšom podklade nachádzame papraď samčiu (Dryopteris filix-mas), papradku samičiu (Athyrium filix-femina), na výživnejšom podklade aj zubačku žliazkatú (Dentaria glandulosa), zubačku cibuľkonosnú (Dentaria bulbifera), samorastlík klasnatý (Actaea spicata), kopytník európsky (Asarum europaeum), žindavu európsku (Sanicula europaea), pichliač lepkavý (Cirsium erisithales), kortúzu Matthiolovu (Cortusa matthioli), plamienok alpínsky (Clematis alpina), mesačnicu trvácu (Lunaria rediviva).

Nad horským vegetačným stupňom sa nachádza vyšší horský stupeň (supramontánny) od 1200 (1250) m n. m. do 1500 (1550) m n. m.

V tomto biotope sa v podraste z bylín a tráv uplatňuje najmä metluška krivolaká (Avenella flexuosa), smlz chĺpkatý (Calamagrostis villosa), na balvanitejšom podklade papraď rakúska (Dryopteris austriaca), papradka alpínska (Athyrium distentifolium). Hojnejšie sú nízke kríčky, ako brusnica čučoriedková – čučoriedka (Vyccinium myrtillus), brusnica obyčajná (Vaccinium vitis-idaea). Na výživnejšom podklade sa vyskytujú aj vysoké byliny, ako kamzičník rakúsky (Doronicum austriacum), mačucha cesnačkovitá (Adenostyles alliariae), mliečivec alpínsky (Cicerbita alpina), ale aj význačný karpatský endemit králik okrúhlolistý (Leucanthemum waldsteinii). Skalnaté, najmä exponovanejšie miesta na vápencoch sú v tomto stupni vhodným stanovišťom pre ostrevku vápnomilnú (Sesleria varia), prvosienku holú (Primula auricula), plesnivec alpínksy (Leontopodium alpinum), ktoré inak nachádzame vo vyšších vegetačných stupňoch. V tomto vegetačnom stupni rastie aj endemická soldanelka karpatská (Soldanella carpatica).

V horskom a vyššom horskom vegetačnom stupni sú rozšírené rašeliniská vrchoviskové, tzv. vrchoviská.

Kým v slatinách tvoria zrašelinenú vrstvu rôzne druhy ostríc (Carex), na rašeliniskách vrchoviskového typu tvoria zrašelinenú vrstvu viaceré druhy rašeliníkov (Sphagnum). Slatiny, ako aj vrchoviská či prechodné typy rašelinísk sú dôležitými rezervoármi vody. Vznikli v rozličných dobách a umožňujú preto poznať históriu vývoja našej kveteny od dôb ľadových až po dnešok. Podľa peľových zŕn, ktoré sú v ich prostredí dobre zakonzervované a ktoré majú pre každý rastlinný druh charakteristický tvar, možno usudzovať, ktoré druhy v tej-ktorej dobe na príslušnom stanovišti a jeho najbližšom okolí rástli. Pre svoj značný vodohospodársky význam, ako aj z hľadiska histórie našej flóry si zasluhujú mimoriadnu pozornosť a maximálnu ochranu. Vrchoviská poskytujú biotop pre viaceré kriticky ohrozené rastlinné druhy, ktoré sme už spomenuli medzi najvzácnejšími, ale okrem nich hostia aj mnohé ďalšie zriedkavé druhy: páperník pošvatý (Eriophorum vaginatum), rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia), kľukva močiarna (Oxycoccus palustris), brusnica barinná (Vaccinium uliginosum), zvaná aj šialenica, ostrica málokvetá (Carex pauciflora), šucha čierna (Empetrum nigrum).

Nad vyšším horským vegetačným stupňom od hornej hranice lesa sa rozprestiera subalpínsky (podhôľny) vegetačný stupeň (1500 - 1800 m n. m.). Pre jeho biotopy sú charakteristické viac-menej súvislé porasty borovice horskej kosodrevinovej – kosodreviny (Pinus mugo subsp. pumilio).

Do podrastu kosodreviny vstupujú najmä tieto druhy: horec luskáčovitý (Gentiana asclepiadea), papradka alpínska (Athyrium distentifolium), stračonôžka vysoká (Delphinium elatum), brusnica čučoriedková (Vaccinium myrtillus), papraď rakúska (Dryopteris austriaca).

Na presvetlených plochách medzi kosodrevinou sú rozsiahle porasty čučoriedky najmä na miestach, kde sa vytvorila silná vrstva surového humusu. Inde sú na týchto miestach porasty psice tuhej (Nardus stricta) alebo smlzu chĺpkatého (Calamagrostis villosa), v ktorých nájdeme: horec bodkovaný (Gentiana punctata), bieloprst belavý (Pseudorchis albida), soldanelku karpatskú (Soldanella carpatica). Na bázických horninách nachádzame ľaliu zlatohlavú (Lilium martagon), západokarpatský endemit horčičník karpatský (Erysimum hungaricum).

Neodmysliteľnou súčasťou vegetačného stupňa subalpínskeho, ale aj nasledujúceho alpínskeho sú biotopy pramenísk, potokov a plies. Ide o biotopy ovplyvnené tečúcimi alebo presakujúcimi vodami zväčša s veľkým obsahom rozpustených živín.

Predposledným výškovým vegetačným stupňom je alpínsky (hôľny). Siaha od 1800-1850 m n. m. do 2300 m n. m. Poskytuje tatranskej kvetene niekoľko rozdielnych biotopov. Okrem spomínaných biotopov prameňov, potokov sú to najmä: biotop snehových úležísk, biotop skalných stien, puklín a trhlín, ako aj biotop alpínskych pralúk.

Biotop skalných stien, puklín sa viaže na holé skaly, ktoré osadzujú rastliny prispôsobené na život v týchto skromných vysokohorských podmienkach. V závislosti od chemického zloženia podkladu rastú tu potom buď vyslovene vápnomilné druhy (na vápencoch a dolomitoch), ako sú: horcokvet Clusiov (Ciminalis clusii), prvosienka holá (Primula auricula), plesnivec alpínsky (Leontopodium alpinum), astra alpínska huňatá (Aster alpinus subsp. subvillosus), alebo druhy, ktoré sú viazané na kyslý žulový podklad: sitina trojzárezová (Juncus trifidus), zvonček alpínsky (Campanula alpina) a ďalšie.

Biotop alpínskych pralúk je viazaný na spevnené úsypové kužele, svahy guliakov a morén. Najpestrejšiu flóru majú v tomto biotope vápencové a dolomitové podklady, na ktorých nachádzame množstvo atraktívnych rastlinných druhov, ako napríklad viaceré druhy kozincov: kozinec alpínsky (Astragalus alpinus), kozinec nórsky (Astragalus norvegicus), kozinec južný (Astragalus australis), ostropysky: ostropysk Hallerov (Oxytropis halleri), ostropysk karpatský (Oxytropis carpatica), ostropysk poľný tatranský (Oxytropis campestris subsp. tatrae), veternica narcisokvetá (Anemone narcissiflora), všivec Oederov (Pedicularis oederi), silenka bazbyľová (Silene acaulis), na kyslých podkladoch zas poniklec biely (Pulsatilla alba), zvonček alpínsky (Campanula alpina), kamzičník chlpatý (Doronicum styriacum).

Posledným výškovým vegetačným stupňom je subniválny (podsnežný). Siaha od 2300 m n. m. až po najvyšší vrchol 2655 m n. m. Drsné klimatické podmienky so značne skráteným vegetačným obdobím a veľmi tenká vrstvička pôdy (zväčša už len na skalných teraskách a v skalných škárach) umožňujú rast a vývoj už len druhom málo náročným na množstvo tepla a hrúbku pôdnej pokrývky. K takým patria: horec ľadový (Gentiana frigida), rožec jednokvetý (Cerastium uniflorum), iskerník ľadovcový (Ranunculus flacialis), silenka bezbyľová (Silene acaulis).

 

www.jansoft.org © 2008 TANAP