Spolupráca Správy TANAP-u a Slovenských elektrární, a.s. člen skupiny Enel začala v roku 2007, kedy pracovníci Správy TANAP-u s finančnou podporou Slovenských elektrární realizovali projekt zameraný na monitoring a záchranu dvoch najvzácnejších druhov žijúcich v národnom parku – kamzíka vrchovského tatranského a svišťa vrchovského tatranského. Spolupráca pokračovala aj v ďalších rokoch pri projekte ochrany dravých vtákov - sokol sťahovavý, orol skalný a orol krikľavý.

Fauna Tatranského národného parku

Súčasný stav rozšírenia živočíchov na území Tatranského národného parku je výsledkom dlhodobého pôsobenia prírodných, ale aj ľudských faktorov. Živočíšne spoločenstvá v Tatrách majú charakter západokarpatskej horskej fauny. Sú tu rôzne zoogeografické zložky, no prevažné zastúpenie majú živočíchy severskej fauny. Žijú tu viaceré západokarpatské endemické druhy. Presný počet bezstavovcov dodnes nepoznáme, pretože výskumy potvrdzujú stále nové druhy. Stavovce sú zastúpené 11 druhmi rýb a 2 druhmi kruhoústic. Ďalej tu žije 6 druhov obojživelníkov, 5 druhov plazov, 102 druhov hniezdiacich vtákov a 14 druhov cicavcov.

    Môžeme povedať, že najznámejšie a najtypickejšie živočíchy Tatier sú kamzík, svišť a orol. Majú tu však svoj domov aj rôzne iné druhy – medveď, rys, vlk, hlucháň, vydra, vrchárka a mnohé ďalšie.

Kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica)

    Na Slovensku je kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica) (Blahout, 1971) endemickým druhom iba v Tatranskom národnom parku (TANAP) a v Národnom parku Nízke Tatry (NAPANT). Z TANAP-u boli kamzíky do Nízkych Tatier umelo vysadené približne v druhej polovici 20. storočia (záložná populácia). Kamzíky na Slovensku žijú ešte aj vo Veľkej Fatre a v Slovenskom raji, no tieto na Slovensku nepredstavujú pôvodnú populáciu, pretože k nám boli dovezené z oblasti Álp (alpské kamzíky). Kamzíky žijú spoločenským spôsobom života (čriedy). Dospelý kamzík dosahuje hmotnosť do 50 kilogramov, kamzica je o čosi menšia. Rožky majú obidve pohlavia a niekedy sa tiež  rožky nazývajú tuľajky alebo krivule (Liptov). Ruja v Tatrách prebieha v novembri a začiatkom decembra. Kamzica privádza na svet koncom jari väčšinou jedno kamzíča.

    Správa TANAP-u s pomocou pracovníkov zo ZOO v Bojniciach uskutočnila v rokoch 2003 a 2004 niekoľko terénnych pochôdzok, ktorých účelom bolo odchytiť, uspať a následne späť do prírody vypustiť vytypovaných jedincov kamzičej zveri – imobilizácia. V roku 2003 bol v Belianskych Tatrách týmto spôsobom odchytený prvý kamzík, ktorému bola následne založená krátkovlnná vysielačka pre telemetrické pozorovania. V ďalšom roku (2004) sa s touto akciou pokračovalo opäť v Belianskych Tatrách, v ktorých žije početne silná populácia kamzičej zveri (a kde sme zaznamenali prvý úspech) a v Západných Tatrách, ktoré sú na kamzíky chudobnejšie. S odchytom sa začalo najskôr v Belianskych Tatrách. Hneď v prvý deň strelec uspal kamzíka a my sme mu mohli založiť vysielačku. Ešte v tú istú jeseň (2004) sme s imobilizáciou pokračovali aj v Západných Tatrách, no a dňa 11. novembra 2004 bola založená vysielačka kamzíkovi v tejto oblasti.

    Úlohou telemetrie je podrobné sledovanie etológie – správanie sa živočíchov. Zvieratá sledované telemetriou sa dajú ľahko vyhľadať v neprehľadnom horskom teréne a tiež sa zisťuje, čo práve robí takto sledovaný jedinec. Znamená to, že nemusíte kamzíka ani vidieť, a viete, či sa pasie, alebo odpočíva. Kamzíky s vysielačkou sú monitorované  dlhodobo niekoľko rokov. Na vysielačku si zviera ľahko zvykne.

     Pri všetkých troch kamzíkoch s obojkom sme zvolili spôsob odchytu prostredníctvom narkotizačnej pušky s narkotizačnou strelou. Dospelé zvieratá, ktoré sú na tento účel vytypované, musia byť dostatočne životaschopné a zdravé. Okrem strelca je najdôležitejšou osobou veterinár, ktorý je zodpovedný za celú situáciu od výstrelu až po prebudenie sa zvieraťa z umelého spánku. Veterinár odoberá vzorky krvi, srsti a pod. Uspanie je zorganizované tak, aby počas celej akcie bol kamzík len minimálne vystavený stresu a akcia prebehla čo najrýchlejšie.

    Telemetria prostredníctvom obojka s krátkovlnnou vysielačkou môže veľmi výrazne napomôcť všetkým odborníkom, ktorí sa zaoberajú problematikou úbytku kamzičej zveri v Tatrách. Umožňuje tiež získať viac informácií o problematike správania sa kamzíkov v priebehu dňa, roka alebo časti života zvieraťa. Len na základe presne zistených údajov určíme príčiny poklesu v minulých rokoch. Je to chránený a vymierajúci druh, ktorý možno zachovať jedine usmerňovaním turistického ruchu a ochranou prírodného prostredia.

Dynamika početnosti tatranských kamzíkov za roky 1997 – 2008 na území Tatier:

 (TANAP + TPN)

 1997 – 352 ks                               1998 – 200 ks                                    1999 – 162 ks

2000 – 160 ks                                     2001 – 205 ks                             2002 – 333 ks

2003 – 345 ks                               2004 – 422 ks                              2005 – 486 ks

2006 – 488 ks                               2007 – 532 ks                              2008 – 701 ks

Poznámka: v rozpätí rokov 1998 až 2001 bol zaznamenaný historicky najnižší výskyt v početnosti kamzíkov na území Tatier, dokonca nižší ako po I. aj II. sv. vojne! Pomerne veľký rozdiel v početných stavoch populácie tatranského kamzíka medzi rokmi 2007 – 2008 je spôsobený tým, že v roku 2007 počas jesenného sčitovania kamzíkov bolo dosť nepriaznivé počasie (slabá viditeľnosť). Z tohto dôvodu nebolo možné evidovať všetky jedince kamzíkov v Tatrách. Optimálna početnosť kamzičej zveri pre územie TANAP-u je 600 až 800 jedincov. Dosiahnutie tohto stavu je prvoradou úlohou pre zachovanie tejto zveri v Tatrách. V minulom storočí bola najvyššia početnosť v roku 1964 – 950 jedincov.

Svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris)

    Aj svište žijúce v oblasti Tatier predstavujú samostatný poddruh – tatranský (Marmota marmota latirostris) (Kratochvíl, 1961). Svište žijú spoločenským spôsobom života (kolónie). Rozoznať samca od samice je pomerne náročné. Tieto milé zvieratá obývajú pásmo holí a skalných sutín nad kosodrevinou. Tatry by ani neboli Tatrami bez typického hvízdania svišťov. Jedine počas vegetačného obdobia si dokážu vytvoriť dostatočné tukové rezervy, ktoré im umožňujú prežiť dlhú tatranskú zimu. Tuk tvorí skoro 2/3 z ich celkovej hmotnosti. Dospelý jedinec dosahuje na konci leta hmotnosť približne 6 kilogramov. Zimu prečkávajú v pravom zimnom spánku 6 až 8 mesiacov. Znamená to, že počas zimného spánku im klesá tepová frekvencia na päť úderov za minútu a telesná teplota až na 2 – 3 stupne ˚C. Párenie prebieha na jar po prehrabaní sa spod snehu. Svište patria medzi druhy, ktoré v poslednom období v TANAP-e zaznamenávajú svoj pokles. Preto ich ochrana má v súčasnosti veľmi dôležité postavenie.

    V poslednom desaťročí nastal veľmi radikálny pokles populácie svišťov v Belianskych Tatrách. Pokles bol tak výrazný, že svište z nich úplne vymizli. Preto pracovníci Správy TANAP-u uskutočnili začiatkom leta 2008 ich prenos zo Západných Tatier – reštitúcia. Prenos sa musel vykonať čo najrýchlejšie, z ohľadom na ešte existujúcu sieť podzemných nôr a úkrytov po posledných svišťoch žijúcich v Širokom sedle (Belianske Tatry). Hrozilo, že existujúcu sieť nôr poškodia klimatické činitele, najmä zrážková voda a lavíny. Preto by reštitúcia svišťov do Belianskych Tatier v neskoršom období bola mimoriadne náročná a len veľmi ťažko uskutočniteľná. Odchyt sme preto vykonávali v oblasti s vysokými početnými stavmi svišťov v Žiarskej doline. Odchyt sa robil v jednej silnej a životaschopnej kolónií pod Žiarskym sedlom, kde je podobná orientácia, expozícia a nadmorská výška, ako v novo založenej svištej kolónií v Belianskych Tatrách.. Po dohode s miestnym pozemkovým spoločenstvom a poľovníckym združením sa odchytilo 6 jedincov. Dôležitá bola najmä prítomnosť veterinára, ktorý aplikoval farmaceutické prípravky, odoberal vzorky srsti, krvi, výtery a zaviedol jednotlivým svišťom čip. Taktiež sa robili biometrické merania – váha, dĺžka tela a pod. Po tomto úkone boli svište prevezené terénnym autom do Belianskych Tatier. Nové svište sa zatiaľ dobre aklimatizovali v novom prostredí a sú podrobne monitorované pracovníkmi Správy TANAP-u (zoológovia a strážcovia).

Orol skalný (Aquila chrisaëtos)

    Silueta orla skalného neodmysliteľne patrí na oblohu Tatier. Orol sa dožíva pomerne vysokého veku (až 80 rokov). Mladé orly majú belavú škvrnu na spodnej strane krídel a belavý chvost s tmavým koncom. Samica je obyčajne väčšia ako samec. Dvorenie samca sa prejavuje svadobnými letmi, ktoré sú v polovici marca. Páry sú trvalé. Na dvoch vajciach sedia obaja rodičia 45 dní. O mláďatá sa starajú rodičia približne 80 dní. Samec nosí potravu, ktorú samica trhá na kúsky a kŕmi ňou mláďatá a seba, neskôr nosí korisť aj sama. Orol dokáže uloviť cicavce do veľkosti srnčiat, no najčastejšie loví rôzne kurovité vtáky, žaby, hlodavce, neopatrné svišťe, kamzíčatá a pod. U orla je typický kainizmus. Znamená to, že z dvoch mláďat prežije len jedno – silnejšie zabije alebo vyhodí z hniezda to slabšie. Zdá sa to byť kruté, ale jedine tento spôsob umožňuje aby v prírode prežil silnejší a životaschopnejší jedinec. Populácia orla skalného v TANAP-e je stabilizovaná, no jeho súčasná početnosť je výsledkom dlhodobých ochranárskych aktivít.

Medveď hnedý (Ursus arctos)

    Medvedí rok sa začína opustením brlohu. Dospelé samce končia svoj zimný spánok najčastejšie koncom februára až začiatkom marca. Skoro na jar prechádzajú svoje teritóriá a konzumujú akúkoľvek dostupnú potravu. Teritórium si medvede označujú záhryzmi a obtieraním sa o „medvedie stromy“. Pohyb medveďov je dobre viditeľný aj v ťažko dostupných tatranských lokalitách. Sú to predovšetkým závery dolín a ich ľadovcové kary a alpínske hrebene a úbočia, kde najskôr mizne sneh. Odľahlé tatranské doliny na jar navštevujú aj z iného dôvodu – systematicky prehľadávajú miesta s popadanými lavínami, v ktorých by mohli nájsť uhynutú zver. Na jar sú medvede menej pohyblivé, avšak viac aktívne (deň-noc). V noci prechádzajú horské potoky, bočné dolinky, ale aj samotné centrálne doliny a ich ústia. Vyhľadávajú miesta, kde už zmizol sneh, a kde rastú rastliny skorého jarného aspektu, ktoré potom konzumujú. Jedná sa predovšetkým o deväťsil biely.

    Približne v polovici apríla postupne opúšťajú svoje brlohy aj medvedice s mláďatami. Medvedica, ktorá vodí čerstvo narodené medvieďatá (v prvom roku života) po opustení brlohu odchádza do alpínskeho pásma. Tu sa viac-menej vyskytuje až do približne druhej polovice júla až začiatku augusta, čiže do času dozrievania čučoriedok. Do tohoto obdobia medvedica prijíma prevažne rastlinnú potravu spásaním nadzemných, ale aj podzemných častí rastlín (kôprovníček bezobalový, mačucha cesnačkovitá, mliečivec alpínsky a mnohé ďalšie). V letnom období (v čase dozrievania čučoriedok a malín) medvedie rodiny, ale aj dospelé samotársky žijúce samce intenzívne navštevujú miesta s dostatkom vysokohorských plodov. Počas vegetačného obdobia medvede nepohrdnú ani živočíšnou potravou (larvy hmyzu a dospelí hmyz, žaby, hady, rôzne hlodavce, zdochliny a pod.).

Pravidlá a zásady pri stretnutí medveďa:

1.) Netreba sa hrať na hrdinu – Napadnutie človeka je pomerne zriedkavé a od skončenia II. svetovej vojny nejestvuje prípad, pri ktorom by došlo k usmrteniu. Zranenia, ktoré spôsobí, sú však niekedy vážne. Najčastejšie ide o poranenia hlavy, rúk a nôh. Poranenia brucha a hrudníka sú zriedkavé. Akékoľvek napadnutie, ak by medveď chcel, sa môže pre človeka skončiť smrťou. Medveď vníma človeka ako najväčšieho predátora, preto ho pri útoku chce iba zastrašiť.

Niektoré medvede stratili plachosť, naučili sa chodiť na odpadky v blízkosti turistického chodníka, turistickej chaty, či hotela. Stáva sa to aj preto, že sú často vyrušované zberačmi lesných plodov, turistami, ťažbou dreva a pod. Stretnutiam s medveďom pri chatách a hoteloch sa treba vyhýbať. Nehrať sa na hrdinu, nefotografovať, nefilmovať, ale upozorniť kompetentného človeka – chatára, lesníka, strážcu, člena horskej služby alebo miestne pozemkové spoločenstvo na takýto prípad.

2.) Nekričte a nerobte paniku – Nebezpečnú kategóriu niekedy môžu tvoriť medvedice s mláďatami a poranené či choré jedince. Medveď je nervózny, lebo sa nemôže dostať k inak bežne dostupnej potrave. Môže tiež vzniknúť situácia, že sa človek dostane medzi medvedicu a jej mláďatá. Medvieďatá sa môžu od svojej matky zatúlať tak, že ich na určitý čas medvedica prestáva mať pod kontrolou. Keď do takejto situácie vstúpi turista, medvedica si len bráni svoje bezbranné medvieďatá. V tomto prípade ide o hrozbu, nie útok. Hrozba je vždy krátka. Medvedica ihneď, ako je to možné, odchádza do bezpečia aj s medvieďatami. Avšak aj takáto hrozba sa môže skončiť poranením človeka. Ak vidíte medveďa o on o vás zatiaľ ani len netuší – správa sa prirodzene, pasie sa, prechádza a vzdialenosť medzi ním a vami je podľa vášho názoru krátka, zvyčajne menej ako sto metrov, treba dať o sebe vedieť primeraným spôsobom: tlmeným rozhovorom, krátkym hvizdom a pod. V žiadnom prípade nekričte a nerobte paniku. Ak medveď nereaguje, treba pokračovať dovtedy, kým vás nezaregistruje. Keď sa tak stane, medveď uniká rýchlosťou, ktorá vás určite prekvapí.

3.) Ak stojí na zadných, nechce útočiť – Keď sa medveď postaví na zadné laby, ľudia si to väčšinou vysvetľujú ako hrozbu alebo nebodaj ako útok. Opak je pravdou. Medveď sa len snaží získať lepší prehľad o tom, kto alebo čo ho vyrušuje. Medveď útočí na svoju potenciálnu korisť zásadne v polohe na všetkých štyroch labách a snaží sa ju zraziť na zem. Má slabý zrak, preto sa pokúša dostať sa nad úroveň okolitého terénu. Dominantnými orgánmi sú čuch a sluch, no najmä čuch. Situáciu, kedy sa stavia na zadné, môžeme zdôvodniť aj tak, že medveď nemá vhodný vietor. Napríklad fúka od medveďa smerom k turistom. Medveď potom stojí na zadných dovtedy, pokiaľ nezhodnotí situáciu zrakom. Takéto postávanie na zadných sa môže zopakovať aj niekoľkokrát. Vtedy sa tiež môže priblížiť smerom k ľuďom, ktorí to nesprávne hodnotia ako hrozbu. Odchod medveďa môžeme urýchliť tak, že opakovane budeme medzi sebou tlmene komunikovať a pritom mávať rukami, aby nás medveď dokonale identifikoval ako ľudí. Dôležité je nekričať.

4.) Nevybočujete z turistických chodníkov – Keď sa nachádzame v teréne, kde by sme sa mohli stretnúť s medveďom, ale my sa s ním stretnúť nechceme, v inkriminovaných miestach sa správame tak, že medzi sebou komunikujeme tlmeným hlasom. Nevykrikujeme na seba, len sa rozprávame, lebo v TANAP-e žijú aj iné živočíchy... Dôležité je pohybovať sa iba po turistických chodníkoch a rešpektovať Návštevný poriadok TANAP-u. Medvede majú turistické chodníky a cesty veľmi silno zakódované a snažia sa im cez deň vyhnúť. Môže tiež nastať situácia, kedy pozorujeme medveďa na väčšiu vzdialenosť a zo stretnutia nemáme strach, ale zážitok. Tu platí pravidlo neopúšťať chodník, pozorovať ho vždy z bezpečnej vzdialenosti a nerušiť ho zbytočne. Medveď je prevažne bylinožravec. Občas konzumuje aj mäsitú potravu (zdochliny, drobné hlodavce, obojživelníky a pod.). Zriedkavo však medveď uloví aj voľne žijúcu zver – jelene či diviaky. Ojedinele navštívi aj salaše a rôzne usadlosti, kde chovajú ovce, kozy a hovädzí statok. V Západných Tatrách má medveď mimoriadne vhodné životné podmienky s dostatkom potravy a úkrytov. Jeho početnosť sa tu odhaduje na 50 až 60 jedincov.  Zimu prežíva v nepravom zimnom spánku. Znamená to, že stretnúť ho v zime je nepravdepodobné. Ak nemáme z medveďov strach, musíme mať aspoň rešpekt. Rešpekt je veľmi dôležitý, lebo medveď si ho určite zaslúži.

Vlk dravý (Canis lupus)

    Vlk je veľmi efektívny predátor najmä raticovej zveri. V súvislých lesných a hôľnych komplexoch má veľmi vhodné prostredie pre svoj život. Pre vlka ako mäsožravca je limitujúcim faktorom množstvo dostupnej potravy. Za potravou dokáže migrovať aj na väčšie vzdialenosti, preto jeho opodstatnenie treba vidieť vždy v širších súvislostiach. Pohyb svoriek a ich presuny v rámci jednotlivých oblastí je možné pozorovať a porovnávať na základe počtu zanechaných kadáverov raticovej zveri a na „vlčích chodníkoch“, kde zanechávajú stopy a trus. V TANAP-e sa koncentruje tam, kde sa momentálne nachádza jelenia a diviačia zver. V lete sú to odľahlé doliny a ich alpínske pásmo, v zime predhorie a ústia jednotlivých dolín. V zime tiež používajú hrebene a doliny ako migračné trasy. Vlci vo vegetačnom období žijú hlavne v alpínskom pásme Západných Tatier, kde sa tiež sústreďuje ich korisť – jelenia zver. Nie je výnimkou, keď je vlčí brloh priamo v oblasti s vysokou koncentráciou tejto zveri. Alpínske pásmo poskytuje vlčej svorke veľmi vhodný priestor pre lov v otvorenej krajine aj počas dňa. V poľnohospodárskej krajine je tento spôsob lovu dnes už prakticky nemožný, pretože voľná krajina v predhorí je do značnej miery osídlená človekom. Podobne ako medveď, aj vlk je citlivý na neustále vyrušovanie (zber lesných plodov, lesnícka činnosť, neusmernená turistika a pod.).

Rys ostrovid (Lynx lynx)

    V tatranskej oblasti sa táto mačkovitá šelma najčastejšie vyskytuje v predhorí, kde žije aj jeho hlavná korisť – srnčia zver. Stretnúť rysa v typicky tatranskej doline je viac-menej vzácne. Rys okrem obdobia párenia a výchovy mláďat žije samotárskym spôsobom života. Sú však rysy, ktoré chodia loviť aj nad hornú hranicu lesa. Vtedy ide o jedince, ktoré sa niekedy špecializujú na lov kamzíkov a svišťov. Aktívny je hlavne za šera, v bezpečných miestach však aj cez deň. Pári sa od februára do apríla. Stretnúť rysa je veľmi vzácne, pretože rys má výnimočné zmysly – najmä zrak a sluch.

Tetrov hlucháň (Tetrao urogallus)

    Je náš najväčší lesný kurovitý vták, ktorý žije v tatranských lesoch. Hlucháne žijú veľmi skrytým spôsobom života, preto stretnúť ich za normálnych okolností je ojedinelé. Tokanie prebieha v tatranských podmienkach od apríla do druhej polovice mája. Kohúty sa večer zlietajú na tokaniskách, a skoro ráno, ešte pred rozbrieždením vydávajú zo stromov zvuky, ktoré sú pre bežného pozorovateľa nepostrehnuteľné. Tokanie kohútov pozostáva z fáz klepkanie, trilkovanie, výlusk a brúsenie. Pri poslednej fáze, pri brúsení, kohút na okamih stráca sluch. Od toho je odvodený jeho názov – hlucháň.  Je to polygamný vták – nevytvára trvalé páry, ale pári sa s viacerými sliepkami. Sliepka si stavia hniezdo zvyčajne v blízkosti tokaniska na zemi. Aj z tohto dôvodu je jeho populácia značne ohrozená. Niekedy sa môže stať, že objavíme kohúta, ktorý stratil prirodzenú plachosť voči človeku (hormonálna porucha). Takéto jedince vo voľnej prírode nikdy zbytočne nevyrušujeme, ale oznámime ich výskyt kompetentným orgánom (Správa TANAP-u).

Tetrov holniak (Lyrurus tetrix)

    Je menší ako hlucháň a podobne ako on je polygamný. V Tatrách sa vyskytuje v pásme nad hornou hranicou lesa alebo v predhorí. Populácia v predhorí v súčasnosti zaniká. Podobne ako hlucháň toká na jar, kedy sa kohúty sústreďujú na tokaniskách na zemi. Na rozdiel od hlucháňa je možné jeho hlasové prejavy počúvať aj na väčšie vzdialenosti. Na tokaniská prilietajú holniaky skoro ráno a ozývajú sa šuikaním a bublaním. Holniaky sú plaché a ohrozené, preto jedine systematickou ochranou ich biotopu môžeme zabrániť výraznému poklesu, ktorý je viditeľný v posledných rokoch aj v TANAP-e.

                                                                        Ing. Pavol Lenko – zoológ Správy TANAP-u

Orol skalný:

Orol krikľavý (Aquila pomarina)

Hniezdne prostredie tvoria staré vysokokmenné lesy, rôzneho drevinového zloženia od čistých ihličnatých lesov cez zmiešané až po listnaté lesy . Hniezdi na stromoch. Veľkosťou je medzi myšiakom lesným a orlom skalným, je jednofarebne tmavohnedý. Orol krikľavý loví v otvorenom priestore, najmä na rozľahlých extenzívne obhospodarovaných lúkach a pasienkoch, na nevyužívaných plochách alebo aj na plochách s ornou pôdou.

 V slovenských podmienkach je orol krikľavý prísne sťahovavý druh. Zo svojich zimovísk v rovníkovej východnej Afrike a Zambii na Slovensko prilietavajú v apríli, ojedinele už koncom marca, do svojich zimovísk odlietajú v septembri až októbri.

Orol krikľavý je druhom mimoriadne citlivým na rušivé vplyvy vo svojom hniezdnom teritóriu. Vyrušovanie v dôsledku rozličných antropických aktivít (turistika, fotografovanie, paragliding, zber lesných plodov, zvedavá mládež) sa stáva príčinou neúspešného hniezdenia. Kritickým je obdobie inkubácie znášky a liahnutia mláďat, t.j. máj - jún. Vyrušovanie v tomto období spôsobuje, že samica dočasne alebo trvalo opúšťa hniezdo, v dôsledku čoho dochádza k zachladnutiu znášky alebo čerstvo vyliahnutých mláďat. Postavenie orla krikľavého v ekosystéme je na vrchole potravnej pyramídy. Prakticky nemá prirodzených nepriateľov. Z jeho hniezdneho teritória je schopný vytlačiť ho  orol skalný.  

Sokol sťahovavý (Falco peregrinus)

 Typický hniezdny biotop predstavuje lesné a horské prostredie so skalnatými svahmi, skalnými stenami s dostatkom dutín alebo lavicových vrstiev, vhodných pre umiestnenie znášky a výchovu mláďat. Podmienkou hniezdenia je vhodný skalný biotop. Potravné teritóriá predstavujú všetky typy biotopov - od nížin až po vysokohorské biotopy. Predovšetkým však biotopy so zvýšenou diverzitou vtáctva v období jarnej migrácie, ako sú povodia a kotliny väčších riek, pohoria na kontakte s nížinami, ale aj typicky horské prostredie. Sokol sťahovavý je jedným z najdynamickejších lovcov, ktorý loví takmer výlučne vo vzduchu. Kolmé útoky sa vyznačujú mimoriadnymi rýchlosťami, niekedy až 250 - 300 km/hod. Jeho hlavnou zložkou potravy sú vtáky do veľkosti holuba, zriedkavo aj väčšie.

 Hniezdne páry sú zväčša stále a aj v zimných mesiacoch sa zdržujú na hniezdiskách. Pohlavne dospievajú v druhom až treťom roku života, prvé hniezdenie je však často neproduktívne.

Najvýznamnejší negatívny vplyv na početnosť jedincov má vyrušovanie na hniezdnych biotopoch, najmä narastajúcimi horolezeckými, skalolezeckými a rekreačno-športovými činnosťami, mortalita v dôsledku zranení elektrickým napätím na konštrukciách 22 kV elektrických vedení, vykrádanie hniezd a nezákonný odstrel.

                                                                         RNDr. Viera Kacerová – zoológ S TANAP-u

Fotopasce – nahliadnite do života zvierat

Vyhotovujú snímky alebo krátke videozáznamy po ich aktivácii pri vstúpení zvieraťa pred objektív. Ide totiž o elektronické zariadenia, ktoré bez prestávky monitorujú chránené územie a pri akomkoľvek pohybe ho fotografujú. Pripravili sme pre Vás galériu, ktorú budeme pravidelne aktualizovať.

FOTOPASCE - 2010

FOTOPASCE - 2009

FOTOPASCE - 2008

www.jansoft.org © 2008 TANAP